Trhni si nohou, poézia

O dve poschodia nižšie, diagonálne k môjmu prenajatému bytu, býval umelec s poradovým číslom nekonečno.

Nevedel som o ňom, kým som v schránke nenašiel pozvánku na posedenie s poéziou.

Nerozumel som jej. Pozvánke. Poézii. Niektorým susedom v paneláku a všetkým básnikom na ulici. Hodil som pozvánku do inej schránky a vykráčal do ulíc.

Bol piatok a mesto, ktoré už pár rokov milujem, ma pohltilo poéziou chichotajúcich sa krčmičiek, barov a myšlienok na sex s pípou.

Sobota bola nekonečná. Teda od jednej, kedy som sa zobudil, do šiestej poobede, kedy odskákala opica. V tých piatich hodinách som si miliónkrát povedal "už nikdy", a to "nikdy" sa mi v hlave znásobovalo na ďalšie milióny ozvien za sekundu.

"Prídeš večer?"

Miro mal dlhé vlasy a ja som ho v dlhých vlasoch videl prvýkrát. Mal eminentný záujem na mojej účasti na poetickom večierku.

"Nerozumiem poézii," odvrkol som a zabuchol dvere.

"Netreba jej rozumieť. Stačí sa započúvať a ostatné urobia za teba tvoje myšlienky." - zabúchal na dvere znova. Bol otravný a začal mi byť sympatický. Vždy mi boli sympatickí chlapi s dlhými vlasmi. Okrem Lennona.

"O čom budú tie básne?"

"O láske."

Naplo ma, no žalúdok zo slušnosti pred návštevou odvolal revíziu predchádzajúceho dňa.

"Nie som zaľúbený a nechcem počúvať zaľúbených," chystal som sa zabuchnúť druhýkrát.

"O stroskotanej láske, smútku, utrpení duše," vykríkol, keď som okrajom zatvárajúcich dverí rozrezal jeho telo na dve polovice, z ktorých jednu som stále videl.

Sedelo tam osem ľudí. Ani jeden z nich sa neusmieval. Hľadeli do papierov a tvárili sa, že čítajú rozsudok smrti. Prvé, čo ma napadlo bolo, čo je za blbú sektu? Po chrbte mi prebehli smrtka s diablom na pleciach. Bál som sa ich.

"Sadni si. Čakáme ešte na dvoch."

Neveril som tomu, že existuje ešte viac ľudí ako sú oni, neveril som, že dlhovlasý Miro je ako oni. Čudáci s básňami o smútku. O láske. O láske k smútku.

"Ako môžu tak chladní ľudia písať o láske?" spýtal som sa ho v kuchyni.

"Nie sú chladní, sú sklamaní."

"Čo ste zač?"

"Nemaj strach. Nechystáme sa spáchať rituálnu samovraždu. Dáš si čaj alebo kávu."

"Pivo."

"Nepijeme alkohol."

Možno sa nechystali na hromadný únik zo sveta, no čajom a kávou tam chceli poslať mňa. Zobral som si do rúk šálku s kávou a odišiel medzi "chladných".

Sadol som si do kúta. Nik na mňa nepozrel. Kýchol som. Stále nič. Pozdravil som ich. Neodpovedali. Prestal som sa snažiť upútať ich pozornosť a čakal na prvý výstup.

Miro, básnik s nekonečnou čakačkou, ma predstavil. Haleluja, oni vedia hýbať krkom.

Ticho na mňa pozreli a po tom, čo som im zamával na znak, že som prišiel v mieri, odvrátili svoje smutné oči od mojich "poopičných" a pohľady sa im vrátili späť na Mira.

Prvá sa ujala slova slečna s blond vlasmi. Všetci ju po prednese oslovovali "Mery", iba ja som mal chuť hodiť jej šálku do hlavy, aby sa prebrala.

"....sršne na mňa zaútočili
stopu vo mne zanechali
bola som terčom tvojich klamstiev
kurva, prečo láska vo mne neuhasne.."
·                                 Úryvok z básne "Na dne priepasti" created and presented by "Mery".

Po diskusií, ktorú budúci "rúfusovci" viedli o priepasti, sa slova ujal mladý chalan s prezývkou "Šoky". Odprezentoval dve básne, zožal veľký potlesk a jednu trápnu otázku z mojej strany.

"Prečo si sa teda nevyspal s jej sestrou?"

"Ako prosím? Nerozumel som."

Jeho obecenstvo sa obrátilo do kúta a mňa zabíjalo cca dvadsať očí.

"Neviem, asi som nepochopil, ale ako som počúval, a myslím, že som počúval dobre, podľa posledných veršov v druhej básni chceš jej neveru s tvojím bratom, vrátiť neverou s jej sestrou."

"Asi si zle počúval." Osopila sa na mňa Mery a mala šťastie, že Miro odniesol prázdne šálky a nalieval čaj v kuchyni.

"Nie... nie... isto nie, nechcem sa jej mstiť rovnakou zbraňou..." hájil sa "Šoky".

"No však to by ani nešlo, keďže ty máš inú zbraň.."

"Si trápny." Opäť Mery s feedbackom na moju poznámku.

"Ok, ok, beriem späť, prepáč, Šoky, nechcel som ťa šokovať mojím receptom na zlomené srdce. Ale trvám na tom, vyspi sa s jej sest...." zasekol som sa a konečne zamyslel. "Mery má pravdu, som trápny... Ak by si dal na moju radu, nenapísal by si dve skvelé básne... Beriem späť, prepáč."

Sadol som si do kúta a keby si kľúčmi nepichám cez vrecko v nohaviciach do slabín, tak by som vybuchol smiechom.

Napínal som chodidlá, snažil sa nutkanie potlačiť pitím horúceho čaju na "ex". A oni neprestávali. Boli takí smutní a zničení, že som odvolal svoj sľub "už nikdy".

Predposledná poetka bola najkrajšia zo všetkých. Štíhla, ale nie vychrtlá, jemná, ale nie precitlivená, príjemná na dotyk, ale nie ľahko dostupná.

"...držal ma za ruku,
tou, ktorou mi vytrhol srdce,
dýchala som ten krvavý vzduch,
bola to láska na ostrie noža..."

Nepamätám si názov tej básne. Nepáčila sa mi rovnako ako všetky ostatné. "Masturboval" som od chvíle, čo sa postavila pred ostatných. Ukájal som sa myšlienkami na jej dokonalé telo v mojom trápnom a nechápavom objatí, a výsledkom jej poézie a môjho nemiestneho postoja mala byť presexovaná nedeľa.

"Čo si myslíš o tom ty?" spýtal sa ma Miro.

"O čom?"

"O mojej básni. Čo v tebe evokuje?"

Premasturboval som celý jeho výstup a on sa na mňa urazil. Poprosil som ho, či by to nemohol odrecitovať ešte raz a on odmietol.

Odprevadil ma ku dverám so slovami, ktoré si o mne myslel, keď ma sem tam stretol na schodoch.

"Myslel som si, že si viac sofistikovanejší."

"Prepáč, že som ťa sklamal," odpovedal som s úsmevom.

"Naozaj nerozumieš poézii."

"Týmto ľuďom by som nerozumel, ani keby si pýtali odo mňa dva rohlíky."

"Možno by si sa mal trochu nad sebou zamyslieť."

"To bolí a ja sa bojím bolesti."

"Potom sa bojíš sám seba."

"Bojím, ale žiaľ ti to neodrecitujem. Pekný večer."

Svojou stupiditou som sklamal sympatického suseda a nijak som neohúril ani tú, s ktorou som chcel posvätiť nedeľu revitalizačných sexom.

Sklamalo ma, že som sklamal. Mal som o sebe vyššiu mienku a tých dvadsať očí, mi dali jasne najavo, že sa mám nad sebou zamyslieť. Otvoril som si pivo. Potom druhé.

A potom som si spomenul na priepasť, v ktorej sa ocitla bezradná Mery. Na muchy, ktoré lepili krídla na mramorom prerastené bravčové, ktoré si vytrpela vo svojom vzťahu nádejná, no zatiaľ nenájdená poetka Daška.

Po prvom výbuchu gradujúceho a rýmujúceho sa smiechu som narazil na krokodílie stopy v duši mladého gitaristu z punkrockovej pouličnej skupiny, v ktorej sa básnik "Andy" zaľúbil do speváčky, ktorá sa medzinožne "zaľúbila" do všetkých a on nechápal prečo.

V jednom Miro neklamal. Bolo to naozaj smutné.

Smutné, že niektorí ľudia sa miešajú do niečoho, čo nevyžaduje prísadu ich myšlienok. Smutné, že otvorenosť a úprimnosť sa v danej skupine zmenila na pokrytectvo a uctievanie ducha egoistickej "poézie".

Po piatom pive som sa chystal napísať báseň. Nešlo mi to. Bol som nakazený bytom o dve poschodia nižšie. Smútkom a nevkusom.
Nesklamal som ja, sklamali oni mňa. Chcel som poézii niekedy v budúcnosti rozumieť.

Oni mi však dali lekciu, po ktorej poézií nikdy nezaklopem na dvere. Nie som jej nevyhnutou zložkou a nie som na ňu príliš smutný a chladný...

Zaraď článok do kategórie: 

Komentáre (8)

  • Obrázok používateľa Liliana
    Adam, do sveta poézie si
    Liliana

    Adam, do sveta poézie si nevstúpil cez tie správne dvere. Namiesto do presvetlenej sály si vstúpil do pivnice. Dom poézie je bez strechy a hádaj prečo. Lebo poézia ťa dokáže vyniesť veľmi vysoko. Až nad oblaky. Väčšina ľudí však radšej kráča po ulici. A pokiaľ možno, každý deň po tej istej...

    jún 03, 2011
  • Obrázok používateľa adam j. pallo
    .....
    adam j. pallo

    presne tak.....poézia je krásna vec, ibaže ten kto chce do nej aspoň trocha "zabrdnúť" mal by jej aspoň trocha rozumieť...básne majú svoje tempo, každé slovo musí vyjadrovať pocity, ktoré by prozaik rozpísal na jednu stranu...preto sa poézii nevenuje, má príliš ťažké pravidlá pre tak jednoduchého človeka ako som ja...:-)ďakujem za komentár, želám pekný víkend

    jún 03, 2011
  • Obrázok používateľa Liliana
    Musím sa k tomu ešte vrátit...
    Liliana

    Neveril by si Adam a neverila by som ani ja, ale musela som sa vratit k tvojmu prozaickemu utvaru. Neviem ho sice presne zakategorizovat  medzi poviedky, eseje, glosy alebo reportaze, ale to je vlastne jedno. Podstatne je, ze som sa na nom velmi dobre pobavila, ze na mna zaposobil - v predchadzajucich dnoch mi viackrat prisiel na mysel -  no a dnes som si ho musela precitat znova!  Musim konstatovat, ze ak aj poezia nie je tvoja silna stranka (aj ked ktovie, este som od teba ziadnu basen necitala ...), v proze si - ak nie este majster, tak aspon nadany a schopny tovaris. Svieza stylizacia, vtip, myslienky, vyborny namet.

    Dufam, ze sa chystas napisat dalsie prozaicke utvary, ked ta znova nieco inspiruje.

    Verim, ze hej a uz teraz sa na to tesim! :)

    jún 07, 2011
  • Obrázok používateľa tereza
    Presne toto som chcela
    tereza

    Presne toto som chcela napisat, ked som si Adamov clanok precitala.

    Mozno, Adam, nerozumies poezii, ale proza ti ide z klavesnice sama :) A mozno ti celkom ani neverim, ze poezii nerozumies, lebo clanok sa tak dobre cital a ja som si opisovane situacie vedela tak dobre predstavit, ze si teraz tochu myslim, ze mas v pisacom stole schovany pred svetom zosit s vlasnou poeziou, alebo aspon kusky papierov, ktore si mal prave po ruke ked ta chytila muza ;)

    jún 08, 2011
  • Obrázok používateľa juki
    Az na ten podivny uvod to
    juki

    Az na ten podivny uvod to bolo paradne, rovnako ako niekolko predchadzajucich textov. Len tak dalej

    jún 08, 2011
  • Obrázok používateľa adam j. pallo
    ....olala
    adam j. pallo

    tak dobré komentáre som už dávno nedostal,vďaka Vám, juki, ďobo, tereza,  liliana (tvoje komentáre som čítal pár snáď tisíckrát, boli nádherné)...:-))) vďaka Vám...adam

    jún 14, 2011