Sused

„Potrebujeme si zopár veci vyjasniť.“
Rázne vyhŕkla zo seba a zmeravela, keď si uvedomila, že pred dverami nestojí ten, kto mal „vyjasňovať“. Z kútikov úst si rukávom od župana poutierala zvyšky zubnej pasty a po vzájomnom premeraní si jeden druhého sa tichšie spýtala: „Pomôžem s niečím?“
Povedal som jej, že som prišiel odpísať stav vodomerov.
„Jasné. Prepáčte. Čítala som pred týždňom oznam na vchodových dverách. Aj vo výťahu to bolo vyvesené.“
Nech mi, do čerta, prestane vymenovať, kam všade som to vyvesil a radšej ma vpustí dnu. Čo chce odo mňa legitimáciu zväzu domovníkov?
„Poďte ďalej. Ja, ja, ja som prišla len dnes ráno. Málo som spala. A chystala som sa akurát osprchovať.“
Ako som vchádzal dnu, cítil som jej oči na mojej plešiny. Bola odo mňa o hlavu vyššia, takže mala dokonalý výhľad na pristávaciu dráhu na mojej hlave.
„Sú to tie druhé dvere. Nemusíte sa vyzúvať. Ja som len teraz pricestovala. Vlastne ráno som pricestovala. Teraz som sa zobudila. Tak. Zobudila som sa.“
Plietla veľa vecí dokopy a mne stačili iba dve čísla. Teplá voda nižší vodomer. Studená vyšší. Nech si to skontroluje, podpíše a zabuchne za mnou dvere.
„Málokedy bývam v župane. Dostala som ho na narodeniny od druhého manžela.“
Ajeje. Druhý manžel. Takže bol aj prvý a predpokladám, že tretí nie je doma. Flirtuje alebo je slepá? Zamával som jej papiermi pred očami a sledoval, ako sa jej očné buľvy hýbu sprava doľava.
„Podpíšem vám to, nebojte sa. Ukážte kde.“
Jasné. Je slepá. Na celej strane bola jediná prázdna kolonka, v ktorej chýbal podpis. Alebo je nedomýšľavá.
„Vy ste kamarát s mojím manželom, však? S Igorom. Býva tu dlho. Určite ho poznáte. Možno lepšie ako ja.“
Panička v župane by zapadla do Zúfalých manželiek. Pri podpisovaní sa jej triasla ruka. Neustále sa škriabala vo vlasoch a nevrátila mi pero.

Chvála bohu. Posledný byt a na rok pokoj od susedov. Jednému zateká. Iný sa neustále pýta na zatepľovanie. Tretí chce plastové okná. A všetkých ďalším niečo chýba. Tej pani v župane v ten deň manžel. Zrejme neprišiel ani na druhý deň.
„Ako sa máte?“
Stretli sme sa pri schránkach. Niekoľkokrát otvárala a zatvárala schránku, ako keby v nej mala vykúzliť list. Pripadala mi rovnako čudná, ako keď v kúpeľni vyzvedala, čo všetko viem o jej manželovi.
„Asi vám pripadám dementná. Nie som však stále taká. Prepáčte, ani neviem, prečo vám to hovorím.“
Ani ja som nevedel a odchodom som jej dal najavo, že vedieť ani nechcem. Skôr ako som otvoril vchodové dvere, obzrel som sa späť. Nemo stála a hľadela do otvorenej schránky. Pokrútil som hlavou, zaželal jej pekný deň a odišiel.

Nezbavil som sa jej ani cestou do obchodu. Vlastne toho smutného obrazu. Príliš patetického na plátno a o niečo viac nezrozumiteľného na slnečné ráno. Vložil som do košíka chleba, tresku a kávenky a predavačke som nechal za neutrálny úsmev tri centy. Na ten obraz som myslel aj vtedy, keď do mňa na ceste z obchodu vrazila zadychčaná moletnejšia slečna s dlhými hnedými vlasmi. Zagánila na mňa, povedala dve vulgárne slová a potom poďakovala za pomoc pri zbieraní obsahu jej kabelky z chodníka. Myslím, že najväčšiu ujmu utrpel jej mobil, no nezaoberala sa ním. Hodila do kabelky štyri časti, ktoré z neho zostali a utekala na prichádzajúci autobus.

Chodba bola prázdna. Postál som chvíľu pri schránkach a zo zamyslenia sa strhol na príchod výťahu. Vystúpila z neho stará Chorvátová a nedovolila mi nastúpiť, kým som ju neubezpečil, že oprava záchodu sa jej preplatí z fondu.

II.

„Meškáš s peniazmi dva dni. Nezdá sa ti to neslušné?“
Svetlo vo výťahu ešte nezhaslo a ja som už bol atakovaný bratovým štandardným privítaním. Neprívetivo som ho pozdravil a nevšímal som si jeho šomranie o tom, že mešká do ambulancie.
„V poslednej dobe si si na zvykol neplatiť včas. Nepáči sa mi to. Dohoda bola zrozumiteľná. Čítal si ju, podpísal a ak nechceš, aby som si nárokoval úroky, mal by si ju dodržiavať. Kam by sme to inak došli?“
Pozval som ho dovnútra. Nevyzul si topánky, no obul sa do mňa. Vraj mám šero v byte, v živote a vo všetkom ostatnom, čo znamená budúcnosť. Jeho poznámky sa nemenili a ja som ich nikdy nevnímal. Možno sa ma stačilo spýtať, či to „šero vo všetkom“ nevyhľadávam.
„Meškám do práce. Daj mi rýchlo peniaze a vyvetraj si tu. Cítim tu spálené mäso a v kútoch máš buď pleseň alebo zárodky..,“ zahľadel sa ešte raz do kúta chodby a priložil si vreckovku k ústam, „..neviem čoho.“
Vytrhol mi peniaze z ruky a bez prerátania ich spolu s vreckovkou vložil do vrecka na saku. Otočený tvárou ku mne hmatal rukou po kľučke na dverách: „Daj sa do poriadku, chlape, nemám záujem ti o pár rokov vybavovať protekciu na infekčnom alebo onkologickom.“
Volám sa Matej Kunovský a bratovi dlhujem peniaze za byt, v ktorom som zostal bývať po smrti rodičov.
„Ak chceš v ňom bývať, musíš ma vyplatiť.“
Bola jeho druhá veta po návrhu, aby sme byt predali, rozdelili sa a viac sa nevideli. Potom si najal právnika, ktorý vypracoval dohodu, ktorú som podpísal bez toho, aby som si najímal niekoho iného, kto by si ju predtým prečítal. Podpísal som mu päťdesiat tisíc. Sedemdesiat percent chcel hneď, zvyšok mi dovolil zaplatiť v splátkach.
„Dúfam, že si ceníš službu, ktorú som ti týmto urobil. Iní súrodenci by nemali toľko trpezlivosti.“
Pokorne som mu ďakoval a v duchu ho posielal do pekiel. Namyslený idiot, ktorý si od promócii potrpel v rodinnom kruhu na oslovenie doktor Kunovský. A rodičia to – ako inak, ako vždy a ako verní psi - rešpektovali a ich rešpekt k bratovi nanútili aj mne niekedy, keď som mal desať rokov a o tri roky mladšiemu bratovi som vybil dva zuby. Otec ma zbil, mama ma zbila a brat s posmešným výrazom v tvári pažravo pchal do seba horalky alebo tatranky. Neviem, bolo to veľmi dávno, no pravdepodobnosť, že by si bratia ako my našli k sebe cestu, sa od toho roku postupne dostávala pod nevypočítateľnú hodnotu.

S doktorom Kunovským sa isto stretnete aj v iných nezrozumiteľných príbehoch. Má tridsaťpäť rokov – o tri menej ako ja. Na hlave ani jeden vlas – podobne ako ja. Výškou, stavbou tela, krivým nosom sme na tom rovnako. Myslím, že keby ste nás postavili vedľa seba, ťažko by ste rozpoznali, ktorý z nás s láskou prijíma „dary“ od pacientov a ktorý dokladá tovar v Bille. Jeho životné krédo prezradil na otcovom kare – „buď ojebeš ľudí alebo vyjebeš so systémom. Alebo si šikovný a darí sa ti oboje.“

III.

Po bratovom odchode som si v hlave spočítal, koľko mi zostáva na živobytie. Tridsať euro do najbližšej výplaty. Keď som odrátal platbu za internet, na tri týždne mi zostalo dvadsať jeden euro. Mávol som rukou do vzduchu, ako keby predo mnou stál brat, ktorého by som týmto gestom ubezpečil, že nejako prežijem. Ale nik tam nebol. Vrátil som sa do kuchyne, odostrel roletu na okne a cez uvoľnený prach, ktorý sa mi rozvíril pred očami, som sa so samovoľným stonom zahľadel na činžiak naproti.
Všetko bude v poriadku. Opakoval som si. Za domovníctvo by som mal dostať odmenu tento mesiac. Jasné. Bude to v poriadku. Prežijem.
Uvaril som si kávu, zatiahol späť roletu a odišiel do vedľajšej izby. Bolo v nej šero. S výnimkou svetlého pásu na pravej stene. Jediný svetlý moment v izbe za ostatné roky, ktorý sa predieral medzi dvoma zelenými roletami. Zvykol som si naň a niekedy sa pristihol, že sa mu prihováram. Podobne ako denníku, ktorý som si viedol odkedy som sa stal domovníkom. Posledný záznam som napísal včera – Odpisovanie stavu vodomerov dokončené. Igorova milenka/žena bola asi opitá. Vedela, že sa kamarátim s Igorom. Igor nebol doma.
Po prečítaní poslednej poznámky som sa myšlienkami vrátim k dnešnému ránu. K scéne pred schránkami. Mala oblečený župan. Spomenula, že sa volá Andrea a tuším mi aj podávala ruku. Stiahla ju však skôr, ako povedala to meno. Nebol som si istý. Andrea? Alebo čaká list od nejakého Andreja?
Prečo by sa z ničoho nič predstavovala? Igorov byt zvyklo navštevovať veľa žien, no ani jednu z nich som nevidel v župane a ani jedna nemala kľúče od jeho schránky.
Čo sa ma to včera spýtala?
Vlastne sa nepýtala, konštatovala, že Igora – jej muža – poznám možno lepšie ako ona.

IV.

Igora som spoznal po tom, čo ho zobrali na Ekonomickú univerzitu. Presťahoval sa z Prahy k starej mame do bytu, v ktorom mi včera otvorila dvere Andrea. Bol priateľský, nevyvyšoval sa ako môj brat a často rozprával o svojej sestre, ktorú vraj prešlo auto. Rodičov nenavštevoval často, takmer vôbec. Vždy, keď som ja mal v auguste dovolenku, vybrali sme sa stanovať. Liptovská Mara, Domaša, Slovenský raj.
„Je to tu hezké. Nádherné. Holky, voda, sluníčko, zábava. Príroda.“
Prvé roky rozprával československy. Po promócii sa z neho vytratil čechizmus a záujem o stanovanie. Keď starú mamu poslali do starobinca, zostal bývať v jej byte, našiel si prácu v štátnej správe a raz za mesiac ma zavolal na pivo.
Sám sa predháňal v tom, koľko žien vystriedal od posledného piva. Chvastal sa ako môj brat a ja som ticho počúval. Nespoznával som ho a možno som iba zaspal niekde na Domaši pred pár rokmi a neprebral sa do Igorovho nového života. Ženy. Milenky. Náhodné stretnutia z diskoték. Jedno dieťa. Druhé dieťa. Tretie dieťa a tri matky.
„Ani neviem, ako sa vlastne volajú. Platím za pankhartov a možno ani nežijú. Platím za mŕtve duše. Chápeš? Čítal si to, nie?“
Mali sme viac ako tridsať rokov a mne stále nedochádzalo, že z dobrého kamaráta sa stal nenávidený brat.
Raz som sa ho spýtal na sestru. Bol opitý, zo spodnej časti nohavíc sa mu šíril zápach zvratkov a z líc si utieral slzy.
„Tá kurva dávno zdochla. Prečo mi ju pripomínaš? Si sviňa. Idiot.“ Snažil sa ma udrieť, no sily ho opustili zrejme pri šiestom pive s vodkou.
Viac ma na pivo nezavolal. Pri náhodných stretnutiach sme prehodili dve tri slová, rýchlo sa rozlúčili a ešte rýchlejšie zabudli. Pokračoval vo svojom bohémskom živote. A darilo sa mu asi lepšie, ako keď som ho na jeho prosíkanie vychvaľoval pred cudzími dievčatami na diskotékach.

Nevedel som, že sa oženil a vlastne som slovám tej ženy ani neveril. Ak to však bola pravda, moja odpoveď na jej konštatovanie by bola – Nie, nepoznám ho lepšie.

V.

Palcom som dvakrát prešiel stredom dvoch listov zošita a pod posledný záznam som dopísal požiadavku starej Chorvátovej. Na prvé riadky strany som nalepil žltú lepku a na časť, ktorá vytŕčala cez okraj napísal „CH“. Domovnícky denník som odložil späť do šuplíka, dopil som kávu a šálku odložil na policu nad písacím stolom medzi ostatné z predchádzajúcich dni. Svetlý pás na stene sa zmenšil. Dlho som spomínal a ešte dlhšie sníval. Veľa dní. Týždňov. Sny a práca. Práca a snívanie v nej.
Prespal som sám seba, svoje sny, ambície a všetko, čo iných hnalo dopredu. A nejako ma to začalo všetko hnevať. Srať. Asi v tom okamihu, keď som hľadel na tú ženskú, ktorá sa predstavila ako Andrea a nebol som jej schopný ani podať ruku.

Som starší Kunovský a reagujem aj na prezývku Kuni. V životopise som sa nedostal viac ako po strednú potravinársku školu. Medzi moje záľuby patrí mizantropia očakávajúca antipatie, lúštenie krížoviek a ignorovanie vyzváňajúceho zvončeka pri dverách. Svoje komunikačné schopnosti uplatňujem predovšetkým vo vzťahu k domovníckemu denníku a k slnečnému lúču v izbe, ktorý si očami obkresľujem. Nie som náročný, lebo ma to nenaučili a vypijem aj zalievanú kávu bez mlieka. Ak by ste mi chceli urobiť radosť, tak sa ma nikdy nepýtajte, čím by ste mi urobili radosť.
 

Zaraď článok do kategórie: 

Komentáre (8)

  • Obrázok používateľa AdamkaM
    mam fakt rada tvoje blogy,
    AdamkaM

    mam fakt rada tvoje blogy, diky :-) ani tento nie je vynimka :-) ten posledny odstavec...nedal si tam zo seba az prilis? :-)

    sep 19, 2012
  • Obrázok používateľa juki
    skvele citanie, vdaka
    juki

    skvele citanie, vdakathumbs_up.gif

    sep 19, 2012
  • Obrázok používateľa iguso
    Tiez mito nedalo a cital som
    iguso

    Tiez mito nedalo a cital som az dokonca :-) Dik.

    okt 12, 2012
  • Obrázok používateľa M
    (bez nadpisu)
    M

    thumbs_up.gif

    okt 12, 2012
  • Obrázok používateľa Lajka
    dobro
    Lajka

    veľmi, veľmi návykové čítanie...páči sa mi, že neviem, čo príde :)

    feb 04, 2015