Slovenský bľud

/myslím, že to môže mať tak 10 rokov/

*****************************

snad se dilo podari

**************

Keď som tak raz po zotmení opäť odprevádzal priateľku domov a opäť som si so záujmom prezeral tie rôzne hybridné rasy vytvorené slovenským plebejským psíčkarstvom, resp. psíčkarským plebsom (neviem sa rozhodnúť, ktorý výraz lepšie znie), opäť ma napadla ďalšia z mojich ideí; ČO, RAZ, KEĎ budem veľký a bohatý..

Táto z mojich úst zaznela asi takto: Raz, keď budem veľký a bohatý, odsťahujem sa do zahraničia a odtiaľ budem svojimi peniazmi tento pekný zvyk slovenského plebsu (plebejského Slovenska..?) s pocitom, že rodnej krajine snáď aspoň niečo vrátim, kvantitatívne podporovať. Kvalitu meniť nebudem, o tej si myslím, že je to presne tá pravá. Slovenským rodinám, ktoré si zaobstarajú nového štvornohého miláčika, budem pravidelne prilepšovať v ich zlej sociálnej situácii. A ja som skoro presvedčený, že moja investícia sa mi bude vracať v hrejivom pocite, že viac a viac psov bude s viac a viac majiteľmi túto našu peknú krajinku osierať a všade sa budú váľať psie hovná v takom rozsahu, že už ďalej nebude túto osranú stránku slovenskej verejnosti možné utajiť. Nikým a nikomu, dokonca ani pred sebou samým. Pesimisti v slovenskej verejnosti úplne vymyznú, a Optimisti možno povedia niečo ako „smrádek ale teplúčko“.

Keď som chcel kriticky zhodnotiť svoj zámer s ohľadom na to, že či nejde len o čisto moju subjektívnu paranoju z posranej povahy Slovenska a jeho spoločnosti spôsobenú niekoľkými rokmi žitia a všímania si;

Teóriu paranoidnej subjektivizácie v procese doslova „hodnotenia na hovno“ som potlačil zamyslením nad tým, prečo toľkí ľudia tých psov venčia potme. Kriticky som si odpovedal, že aj cez deň veľa ľudí psov venčí, len si ich nevšímam..pretože netvoria 90% (!) všetkej verejnej aktivity v mojom zornom poli. Z toho vyplýva, že psíčkarenie obľubuje tmu. Prečo? No predsa nedostatok času cez deň - až v noci je konečne čas na venčenie. Povinnosti a zvyk vedú demokraticky absolútnu väčšinu holubičieho národa k náklonnosti zasierať životný priestor v štatisticky absolútnej väčšine pod rúškom noci.

 

Dá sa povedať, že ako mladší som bol rebel – hovoril som si čo som chcel, myslel som si, že každý má právo žiť a byť, aký chce, že ľudia sú si rovní, že by sa nemalo klamať alebo znečisťovať a ničiť prírodu. No zmenil som sa. Snažím sa začleniť a napríklad drvivú väčšinu špakov z cigariet zahadzujem na zem. Čím ďalej, tým zriedkavejšie sa mi prihodí, že ma nedajbože napadne nejaká príroda. Čím ďalej, tým častejšie myslím na túto krajinu, aby konečne dostala čo si zaslúži, 

Zaraď článok do kategórie: