O veľkých slovách

Všade kam sa pozriem, samé veľké slová. Je ich tak veľa, až sa mi začínajú zlievať v jedno veľké nič. S prídavkom PF.  A je  jedno, aký rok je práve v kurze, zlozvyk veľkých slov už k nemu asi patrí. Asi to tak musí byť a asi si tým musí prejsť každý sám.  Nie ako ich používať, skôr, ako na ne zabudnúť. Skúsiť ich len tak, ako odfúknuté zrnká piesku nechať zmiznúť z dlane, z úst, z myšlienok, z nápisov. Ostali by po nich spojky, predložky a možno nejaké slovesá. Také tie dotrhané a nečitateľné zvyšky predimenzovaných sľubov. A potom, aby neskôr bolo  čo čítať a aby bolo koho počúvať, mohlo by nastať, hoci len na chvíľu, ticho. Také, ako po siréne, čo na nás hučí každú prvú stredu v mesiaci. Presne ten druh ticha, ktorý  pohladí. Na omak, aj na pohľad. Pretože tie skutočné a hodnotné slová prichádzajú až po chvíli mlčania. To krásne na nich je, že sú to práve tie úplne jednoduché a úprimné malosti obyčajných slov sľubujúcich úplne obyčajné skutky. A  tie mám rád. Mieria priamo na komoru a triafajú s chirurgickou presnosťou. Omnoho silnejšie, ako tie veľké. Toto učím celý život copywriterov v agentúrach. Žiaľ, častokrát márne.
Po dlhom pátraní som prišiel na toto: jediný druh živého tvora, ktorý ich používa  s ľahkou a nezištnou samozrejmosťou sú - deti. Je to tá najlepšia škola priamosti, jednoduchosti a pomerne šikovnej manipulácie. Kiežby sme im načúvali viac... Koľko zbytočne veľkých slov sa  tak mohlo ušetriť a o koľko menej ticha by bolo potrebného do týchto novoročných dní, nasiaknutých veľkosťou až hrôza.
Nízke prelety nad zemou sú veľmi fajn. Pretože hlava sa tak do oblakov dostáva iba za odmenu.

PF 2012

Zaraď článok do kategórie: 

Komentáre (1)

  • Obrázok používateľa zlatka.ros
    Škoda, že sa autor odmlčal...
    zlatka.ros

    Škoda, že sa autor odmlčal...

    sep 26, 2014