Teachers

Sediac u Troch strák, iba niekoľko desiatok metrov od pristávacej dráhy najrušnejšieho letiska v Európe, ukrajujem posledné hodiny dňa ako z talianskeho steaku predo mnou. Primerane prepečený, pomaly mizne vo mne. Deň sa končí, nie je sa kam plašiť, každé sústo sa teší ako si ho vychutnám. Zapíjam to všetko miestnym pivom, v ktorom sa bublinky pretekajú ktorá bude prvá na hladine. Sú ich stovky, odlepia sa od dna ako lietadlá na dráhe a letia hore, akurát s menším hukotom a ja letím s nimi.
Tri straky je anglická krčma, akých sú všade mraky. V tejto sa stretávajú posádky lietadiel z celého sveta. Letušky ázijských aeroliniek vyzerajú ako naklonované, všetky sú si podobné a keď sa začnú smiať, namiesto očí majú pomlčky. Jedna povie frk a odrazu majú všetky namiesto očí pomlčky. Odniekadiaľ počuť americkú angličtinu, mieša sa s miestnou.
K vedľajšiemu stolu prichádzaju štyri bielovlasé dámy. Presne takto vyzerala moja lektorka angličtiny na strednej škole. Sú to typy ako vo filme Tmavomodrý svet vyučovali za druhej svetovej vojny našich pilotov angličtinu a s typicky anglickou trpezlivosťou a precíznosťou vysvetľovali rozdiel medzi slovíčkami “pristáť” (to land) a “požičať” (to lend). Vlasy biele ako pena na capuccine, pletené svetríky skrývajú guľatejší chrbát a na nose obrovské dioptrické okuliare, za aké by sa nehambilo ani observatórium v Greenwichi.
Koľko rokov sa môžu poznať? Dvadsať, štyridsať? Podľa toho, ako sa jedna druhej podobajú, tak aspon päťdesiat rokov. Neviem, ako to je možné, ale ľudia, ktorí strávia veľa času spolu, tak preberajú nielen vlastnosti toho druhého ale aj výzor. Na ich tvári zanechala stopy londýnska hmla a anglický roastbeef. Ale oči, tie oči nezostarli vôbec. Hravé oči anglického dôchodcu.
Pochutnávajú si na vanilkovom pudingu, smejú sa a vtipkujú možno pri tom istom stole rovnako ako pred tridsiatimi rokmi. Prešedivelý pán odchádzajúc sa pri nich pristaví, slušne pozdraví a po chvíľke konverzácie zisťujem, že sa jedná o ich bývalého žiaka. Odchádzam.