Nad ramenami mŕtvych tiel (2)

Sedel na podlahe v hotelovej izbe na dvanástom poschodí a v duchu sa trhal od smiechu. Ona bola mŕtva, moderátorka z televízie minulosťou a trojnohý pes opäť sedel na prahu otvorených dverí do izby. Prečo to urobil? Prečo sa hral na adoptívneho priateľa beštie, ktorá mu učarovala nebezpečne príťažlivými očami? Prečo sa mu v nose usadila vanilková vôňa a na uliciach sa potkýna o pohľady ľudí, ktorí civeli na jeho krvácajúce čelo.

„dnes som bol blázon,“ povedal psovi.

„dnes som bol anjel,“ povedal psovi po chvíli.

„dnes som bol odtrhnutý z reťaze a prikovali ma späť, rozumieš mi?“

Trojnohý pes brechal na ľudí, ktorí prichádzali po chodbe a pristavili sa pri otvorených dverách do spisovateľov izby. Žena a muž. Elegantne oblečení, ale inak nezaujímaví. Žena sa muža spýtala, či  môže byť pes  besný, alebo inak nebezpečný, keď nemá jednu nohu, na čo jej muž odpovedal, že všetko je možné. Na sediaceho spisovateľa sa nepozreli. On ich sledoval ako si prezerajú psa a tvrdia, že všetko je možné, keď ma niekto o jednu nohu menej. Odišli.

„kedy som ju zaškrtil? pamätáš si to?“ spýtal sa psa, keď sa dvojica vytratila z dverí. „bolo to pred rokom? predvčerom? pred hodinou? ty si ju nevidel. krásne chrčala a usmievala sa. hrala sa so mnou a myslela na prachy. na moje prachy.“  Ľahol si na chrbát a nechal do seba preniknúť chlad zo studenej podlahy. Zajtra to oľutuje. Ale to bude zajtra. Dnes ľutuje iné veci.

„akoby nemala dosť vlastných. bola ako moja mater a ten bastard.“ Otočil tvár k psovi, ktorý pokojne ležal s tlamou na dvoch predných nohách. „moja mater a foter mali všetko. boli nechutní. tak nechutne prachatí, že si bankovkami očalúnili sedačky v aute. A keď nás zastavili policajti, vždy sa nás pýtali – ten poťah je z pravých peňazí alebo sú to makety? a moji nechutne bohatí rodičia odpovedali – áno, to sú pravé peniaze.“

Pes zdvihol tlamu a pozoroval osu, ktorá vletela do izby. Snažila sa niekam posadiť a pes by ju zubami najradšej roztrhol. Ale mal iba tri nohy a cítil sa hendikepovaný. Cítil, že už nemôže naháňať nikoho. Ani lietajúci hmyz. Zložil tlamu späť k predných labám a pozeral sa na neho. Ležal a rozprával o tom, ako napísal prvý román.

Mal šestnásť rokov a nechutne bohatých rodičov. ON ich nenávidel a zabil ich na šiestej strane svojho prvého románu, ktorý pomenoval málo príťažlivým názvom „Ja“. Otca mu v románe skolila agresívna rakovina a matku zabilo služobníctvo, ktoré si odsedelo za vraždu dokopy  sedemdesiat rokov. Stálo im to za to. Jeho matka bola zlá pani, zlá žena, zlá matka. Zomrela na šiestej strane a jeho sa na deviatej strane ujali náhradní rodičia, ktorí ho sexuálne zneužívali, lebo na šiestej strane mal už desať rokov. Spôsobovali mu bolesť a on ich zabil o sto strán ďalej, keď sa mu tá bolesť prestala páčiť. Na stodeviatej strane mal dvanásť rokov a nebezpečne krásne oči, ktoré všetkých presvedčili, že prvých pestúnov zabil niekto iný. V jeho knihe bolo všetko možné a bola hlavne o ňom, ako hovoril názov, a on teda nemohol skončiť zle. Ďalších dvesto strán nudne opisoval nových pestúnov. Kresťanov katolíkov, ktorí sa ho ani nedotkli, ani ho neničili nechutným bohatstvom, iba ho nútili chodiť do kostola. Chodil do kostola po stranu tristodeväť. Bol ohlodaný nudou, napáchnutý dymom z kadidla a ochudobnený o vianočné darčeky, ktorými ho zasypávali praví rodičia, ktorí dávno zomreli na šiestej strane. Tu chcel príbeh skončiť,  ale napadlo mu, že by chcel mať ďalších vymyslených rodičov.

„tú knihu som nedopísal, ale rukopis našla moja nechutná mater, keď som ho nechal na stole a ona snorila v mojej izbe po drogách. v šestnástich rokoch som drogoval. pichal si si niekedy?“ spýtal sa psa, ktorý ho počúval so zatvorenými očami.

Pes vlastne zaspal a on bol stuhnutý od zimy, ktorá do neho prenikla od podlahy a cez otvorené dvere, v ktorých sa rozťahoval trojnohý psisko. Chcel ho vtedy udrieť. Ale iba v románe, ktorý mu v tej chvíli prebehol hlavou ako tisíce nových myšlienok, keď sedel pri posteli s odchádzajúcou  vanilkovou vôňou.  Zaspal.

*

Ráno šiel vyvenčiť psa a pristavil sa pri časopisoch, ktoré boli položené na pravej strane recepčného pultu.  Na prednej strane jedného  z nich bolo veľkými čiernymi písmenami napísané: „CENY ZA LITERATÚRU ODOVZDANÉ“. Pod nadpisom sa vyškierala spisovateľka, ktorá vyhrala ženskú kategóriu a on sa spýtal recepčného, či mu neprišla nejaká pošta. Recepčný mu s polo zdvorilým úsmevom odpovedal, že nie. A on sa potom spýtal, či náhodou neprišla nejaká pošta s adresou na trináste poschodie. Recepčný ho zdvorilo odbil s tým, že hotel má iba dvanásť poschodí, lebo trináste poschodie vyhorelo, keď tam ešte nepracoval, a majiteľ hotela v tom videl numero mágiu. Recepčný povedal mágiu a nie poveru a spisovateľ odišiel s časopisom pod pazuchou a so psom za sebou von.

Zapálil si cigaretu a pozoroval ako pes močí do kvetináča pred hotelom. Pes dvíhal pahýľ, ktorý mu zostal po zadnej nohe a poslíček, ktorý po ňom predvčerom hádzal z toho kvetináča kamene sa tváril, že nič nevidí. Spisovateľ otvoril časopis priamo na strane, na ktorej začal rozhovor so spisovateľkou. Pod nadpisom bolo uvedené meno redaktora a jeho fotka. Na fotke spoznal toho mládenca, ktorý sa mu predvčerom vkradol do izby a nevedel mu odpovedať na otázku, koľko trvá priemerná mužská masturbácia. Vyzeral smiešne. Neprirodzene sa usmieval a celkovo z neho nevyžarovala angažovanosť. Otázky, ktoré sa pýtal spisovateľky boli aj po korektúrach nezrozumiteľné a ona chudera sa iba opakovala v tom, aká je šťastná, že vyhrala a ako je rada, že ľudia sú neskutočne unavení prácou, sebou a povinnosťami a nemajú čas na Kafku, Spinozu, Čapeka. Bila sa do hrude za to, že LITERATÚRA je v dnešnej dobe otvorený kontajner pre všetky ľudské vzťahy o troch bodoch. Muž. Žena. Milenec, či milenka. Prečítal nahlas jej odpoveď na otázku, prečo si myslí, že ľudia hľadajú ľahko čitateľné romány – „Sú vyčerpaní. Všetci sú vyčerpaní.“  

Po tomto vyhlásení zatvoril časopis a zadíval sa na jej fotografiu na obálke. Jej hlava mu pripomínala marhuľu. Oranžovú marhuľu s prirodzenou priehlbinou, ktorá sa mu pred očami zmenila na riť. Ľudskú riť s dvomi polkami, ktorá rozprávala o tom, ako je rada, že ľudia sú vyčerpaní a čítajú sračky. Podal časopis poslíčkovi a zapískal na psa. Vtedy si všimol ženu, ktorá stála na chodníku oproti.  Nepohla sa, keď sa im stretli pohľady. Stála tam a pozerala na neho, aj keď ju strácal za prechádzajúcimi nákladnými autami na jednoprúdovke, ktorá ich oddeľovala. Bola vysoká asi meter osemdesiat, dlhé čierne vlasy mala začesané dozadu a ruky jej končili vo vreckách hnedého kabátu. Stála ako maják, ktorého reflektor nekrúžil dookola, ale uprene svietil na neho. Zapamätal si jej tráv, hnedý kabát, zapískal na psa a vrátil sa do izby.

*

V izbe sa vrátil späť do zadných sedadiel v aute rodičov. Mal sedemnásť rokov a otec sa po neho zastavil v protidrogovom centre. Ono to ani nebolo centrum, ale akási zašiváreň, kde bolo potrebné odpratať ľudí, ktorí neboli závislí na ľuďoch, systéme alebo inom nezmare.

„s nikým som sa tam nerozprával,“ hovoril psovi, ktorý do izby nikdy nevkročil všetkými nohami. Iba dvomi, tretia mu opäť trčala z prahu dverí do chodby.

„nerozprával som sa ani s otcom v aute. nehrešil ma za to. iba rozprával, že mater si želala dievča a že ma prvé tri roky vychovávali starí rodičia. nepamätám si na to. nepamätám si starých rodičov, lebo sa zabili pri autohavárii. všetko je možné. obaja zomreli, aj keď boli zapásaní. a mňa vrátili späť k práchnivejúcej dvojici dvoch židovských mizantropov,“  ľahol si na podlahu a pozeral sa na psa.

„oni nebolo Židia, aby si rozumel,“ vysvetľoval psovi, „ to sa tak vtedy hovorilo. lakomý ako žid, bohatý ako žid, frigidný ako žid. ja mám židov rád. raz som bol s jednou židovkou na večeri. bolo to na vysokej škole a ona bola rasistka. nenávidela černochov a dookola opakovala ten neger mi to nedal, ten iný neger mi za to nepoďakoval, tomu negrovi smrdelo z úst. všetci  boli pre ňu negri, aj keď boli bieli,  lebo nenávidela čiernych ľudí. spýtal som sa jej, prečo nenávidí čiernych ľudí a ona  mi zaželala dobrú chuť a nadávala na negrov ďalej. ty by si sa jej nepáčil. si celý čierny,“ pozeral stále na psa a pravú ruku si položil na brucho a potichu opakoval: „ja mám židov rád. ja mám rád čiernych. ja mám ľudí rád.“

V tom šepote si spomenul na iné dievča. Nebola židovka ani černoška. Bola mu sympatická. Prihovárala sa stromom, slnku a iným veciam, ktoré jej odpovedali inak ako ľudia. Iným spôsobom. On sa s ňou nerozprával, ale naučil sa pri nej klásť otázky organizmom, ktoré patrili do prírody ako ľudia, no neodpovedali prostredníctvom úst, lebo ústa nemali.

Prišiel k nej na izbu. Bol december a mal asi dvadsať dva rokov. Chcela po ňom, aby sa vyzliekol a potom si ľahli spolu na posteľ. V izbe bol ešte niekto tretí. Nepredstavil sa. Prikývol, keď ho pozdravil a pozeral sa, keď sa vyzliekal. Ten tretí ich mal uviesť do hypnózy. Ležali vedľa seba a počúvali toho tretieho, ktorý si mrmlal nad ich nahými telami slová. Nepamätal si prečo to na neho tak účinkovalo, no tie nezrozumiteľné slová ho uspali do detstva. V asi dvadsiatich dvoch rokoch videl v sne, v hypnóze, starú mamu a starého otca. Boli na lúke. Stará mama ho držala na rukách a prekračovala cez mláky, ktoré boli v tráve. ON ich nevidel, držal sa jej okolo krku a počul, ako starý otec píska na píšťalke, ktorú si urobil z odrezaného konára brezy alebo iného stromu. Prekračovali nad neviditeľnými mlákami a on sa zahryzol starej mame do ucha. Tak jemne sa zahryzol mliečnymi zubami pre prípad, ak by ho stará mama pustila do trávy alebo do mlák, ktoré nevidel. V hypnóze – ktorá bola vlastne iba akýmsi snom – držal pevne starú mamu okolo krku a zahrýzal zuby do jej ucha, kým nezačul výkrik. Starý otec kričal NIE a oni padali. Padali  do diery, v ktorej sa ozýval výkrik starého otca a nič viac.

„chápeš? oni mi povedali, že zomrel, ale nezdochol. zomrela iba stará mama. pri tej autonehode. oklamali ma, lebo ma klamali odvtedy, čo moja mater povedala, že chce mať dievča.“ Myslel si, že mu po líci steká slza, ale nič také sa nedialo. Ležal na boku otočený k psovi a pritláčal si oboma rukami kolená k brade.

„z toho tranzu som sa zobudil skôr ako ona. Ten tretí v izbe  si fotil naše nahé telá a to ako snívame o minulosti. Vrazil som mu päsťou do ksichtu a rozmlátil som mu fotoaparát. Mlátili sme sa a ona zatiaľ zo sna s prestávkami vykrikovala všetko  – je – možné.“

Zaraď článok do kategórie: