Mesto nemých králikov

12. Veľký krok pre Žanetu, ešte väčší pre ľudstvo

Od svadby Žanetinej spolužiačky si Žanetin brat udržiaval imidž tajnostkára, ktorého jazyk bol previazaný tromi mašľami s kartičkou Nepýtaj sa, vyčkaj. Potom, ako si podľa kníh o sebarealizácii doplnil chýbajúce častice sebavedomia a našiel si prácu, sa mu mašle postupne rozmotávali. Nehovoril roztopašne a moju zvedavosť krotil odbitím „aj zajtra je deň“. Každopádne som sa v letných mesiacoch dozvedel, že po strednej škole odišiel pracovať do Holandska na loď, že rodičom nemieni o sebe nič povedať, lebo si to nezaslúžia,  a že Žanete sa zdôveril na svadbe jednej z jej spolužiakoch, keď ju chytila alkoholom podporená mrzutá nálada. Od návratu z lode mal tri vzťahy, ktoré mu zhasli kvôli rozdielnym názorom na jednorazové úlety, kvôli diaľke a posledný kvôli prázdnej peňaženke, v ktorej zostala iba spoločná fotka z dovolenky v Taliansku.

„Bol nádherný. Energický, nápaditý a sex s ním,“ podával mi fotku z peňaženky, „to bola šupa. Možno ti to príde otrepané, ale miloval som ho ako on peniaze.“
„Ďalší materialistky tragéd?“ prirovnal som ho k hercovi s roztrhaným tričkom.
„Skoro. Keď som mu rozumne vysvetľoval, že nie som mašina na prachy, vyhrážal sa, že si nájde niekoho, kto mu dopraje. Panikáril som, zadlžoval som sa a keď som mu odmietol kúpiť nejaké sprosté značkové tričko, nechal ma v obchode stáť a viac sa neozval. Dodnes splácam ten naoko vzťah.“

Koncom leta sme boli so Žanetiným bratom zohraná dvojica. Naučil ma korčuľovať, vyhodiť zo stola kôpku kartónových podpivníkoch a chytiť ju vo vzduchu, odporučil mi fond, do ktorého si mám odkladať peniaze a poistil mi život, ak by som si ho zmrzačil. Prestal sa vyhovárať na pracovné stretnutia v hlavnom meste, ale netvrdil mi, že prichádza kvôli mne. Spával u mňa, spával so mnou a obom vyhovovalo, že to bolo všetko, čo sme jeden od druhého očakávali. V gay bare sme sa stali víkendovým inventárom a Žanetin brat ma postupne predstavil kamarátom, ktorí mali ďaleko od vlastnosti dlhovlasého tragického herca. Bolo ich dosť. Na malé mesto, ktoré začalo vytŕčať uši v podobe administratívnych skleníkov na úkor zabudnutých priemyselných chrámov, sa mi rozrastajúca gay banda na parkete zdala ako priatelia na život a nekonečný tanec, no v uliciach mesta roztrúsená a samopašná.

 

„Vyskúšal by som to.“ Sedeli sme so Žanetinin bratom v Kafé Kút a ja som mu hovoril o tom, ako sa chcem vyspať s babou. Respektíve skúsiť to.

„To je sprostosť. Nemáš na to gule.“ Žanetin brat pil pivo a vysmieval sa mi. „Ty si stále nepochopil, že byť gayom nie je robota, z ktorého dáš výpoveď, keď ťa to prestane baviť?“

„Je mi jasné, že gay nevznikne z heterosexuála, ktorý zavesil ženy na klinec a zaklopal na posteľ kamarátovi z posilňovne a naopak.“

„No tak? Čo to do teba vošlo?“ zatváril sa nechápavo.

„Rozmýšľal som nad tým v práci a prišiel som na to, že som tomu nedal šancu,“ dopil som tretiu kávu a pokračoval v hypotéze. „Nie, prosím ťa, nemrač sa. Len hľadám logiku. Alebo skôr odpoveď na to, prečo práve na nás padlo milujte sa, nemnožte sa. Boli sme šťastne vybraní ako brzda populačnej explózie?“

„Všetkým, ktorých poznám to napadlo. Niekto s tým zabije minútu, iný deň, ďalší mesiac a ty a tvoja logika budete hľadať riešenie, kým neurobíš volovinu.“

„Robím voloviny?“ urazil som sa na glg  kávy.

„Rozmýšľaš nad volovinami. Plánuješ sa miešať susedom do kapusty ako ten tvoj rozvedený Dávid len preto, že ti práve teraz napadlo, že budeš bezdetný?“

„Dávid nie je môj a hovoril som, že by som to skúsil,“ povedal som  menej odvážne ako na začiatku nápadu testovať inakosť na dievčatách.

„Strata času. Iný nebudeš.“

„Vibruje ti mobil.“

 

Ozvala sa po pol roku. Začiatok septembra považovala za správnu chvíľu, aby sa pred nami popýšila frajerom. Žaneta a jej  Boris. Vzťah, ktorý vzišiel z „fast četu“ rande  a opice nasledujúceho rána, sa uberal nekľukatou cestou, na ktorej sme boli vítaní. Aspoň sme si to mysleli. Pozvala nás na večeru do jej petržalského bytu o dve hodiny skôr ako prišiel Boris. Potrebovala sa dohodnúť na pravidlách správania sa pred netypickou osobnosťou akou Boris jednoznačne bol.

 „Kde si sa vytratila? Hľadal som ťa v práci, volal som ti, posielal nedoručené správy. Vymenila si číslo, prácu a človek by čakal, že aj frajera,“ vyhŕkol som na ňu, len čo nás vpustila dnu.

„Práve pre tú sprostú poznámku na konci som vás zavolala skôr.“

Za polrok, čo sa odo mňa a jej brata odlúčila, sa jej kyprosť a účes nezmenili, na druhej strane zmizla z nej zhrbená chôdza s ovisnutými ramenami a istú zmenu som postrehol aj v jej očiach.  Veselšie, z polovice neskrývane pod viečkami  si nás premeriavali ako dvoch vítaných cudzincov.

„Čo tak zíraš?“ osopil sa na ňu jej brat.

„Dlho som vás nevidela. Nepapuľuj mi do toho, ako sa na vás pozerám.“

„My sme sa nestiahli,“ povedal som opäť vyčítavo.

Zaviedla nás do obývačky, v ktorej bola na stole prichystaná káva. Studená ako obraz nad sedačkou, v ktorej sme so Žanetiným bratom sedeli ako neposlušné deti v riaditeľni počúvajúce, čo sa smie a čo by sme si mali odpustiť. Boris nemá rád, keď sa hovorí o rednutí vlasov... Borisovi asi nepadne dobre, keď budete hovoriť o  vašich teplých veciach... nepýtajte sa Borisa na jeho rodinu, ani detstvo... Boris zvykne reagovať podráždene, neberte si to osobne... nepodávajte mu ruku na privítanie, Boris to nemá rád... nespomínajte šport a politiku, Boris to nesleduje...

Po každom vyslovenom zákaze som si bol istý, že budem večerať s cisárom Šangri-lá, či vyššou entitou, alebo s rozmaznaným prerasteným deckom, ktorý by si zaslúžil výprask.

„Inak sa máme dobre,“ zastavil Žanetu jej brat. „Našiel som si prácu, ak by ťa to zaujímalo, a ak by to vhodné spomenúť aj pred Borisom, môžem vás poistiť,“ povedal skôr na posmech.

„Ach, to nespomínaj. Na finančných poradcov je Boris alergický.“

„Snáď sa zo mňa nevyhádže alebo nezadusí,“ zamrmlal Žanetin brat  a zreteľne dodal: „Bude to zaujímavý večer.“

„Ešte jedna vec,“ Žaneta hľadela iba na brata a myslím, že som ich videl prvýkrát pozerať si z očí do očí. „Pre všetko možné na svete ťa prosím, neponižuj ma pred Borisom. Prosím ťa, záleží mi na tom. A na Borisovi.“

Neponižoval ju. Bez podania ruky a so zdvorilým úsmevom sa Borisa vypytoval otázky nezasahujúce do Žanetiných zákazov. Bola to nudná konverzácia medzi možnými švagrami, počas ktorej som sa cítil ako rezerva v zadnom kufri. Pchal som do seba jednohubky rozmýšľajúc nad tým, ako Borisa opísať. Dospel som k záveru, že ho opisovať netreba. Stačí, ak si predstavíte najnesympatickejšieho človeka, ktorého ste doteraz stretli, prihodíte mu jazvy puberty na líca a pomenujete ho Boris.

„Ty si robil so Žanetou?“ spýtal sa ma, keď sa rozhovor so Žanetiným bratom stratil v divnom tichu.

Prikývol som aj na Žanetine klamstvo, že sme boli ukážkoví zamestnanci a majiteľ reštaurácie isto banuje, keď nás nechal odísť.

„A čo robíš teraz?“ špáral sa prstenníkom v uchu a potom oňuchával maz, ktorý sa mu zachytil na nechte.  

„Ešte-tak-prepisujem-teda-za-de-zadeľujem-či, kruci,“ koktal som, kým som nestriasol z mysle Borisovu ušnú záľubu. „Prepisujem údaje do počítača. Brigáda. V pondelok mám zápis do školy.“

„Supééér,“ vykríkla Žaneta a zatlieskala. „Nepochválil si sa, že ťa zobrali. Verila som ti hneď, ako si mi to povedal, že sa chceš ísť študovať. Kedy si mi to hovoril?“ privrela oči a lúskaním si pomáhala vylovenie spomienok.

„Dávno,“ pomohol som jej. „Na začiatku roka, keď ste boli u mňa aj s bratom na návšteve a Boris prišiel po teba. Nechcela si nám ho predstaviť,  aj keď sme to už vtedy mohli mať za sebou.“

„Máš geniálnu pamäť. Žasnem!“ teatrálne uznala Žaneta a pozrela sa na Borisa, či žasne podobne. Žasol. Nad zažltnutým nechtom, ktorý mal stále vopchaný pod nosom.

„Nerušíme ťa?“ neudržal som sa a zvýšil som hlas, ktorý zatriasol aj Žanetou.

„Čo si hovorila, Žanetka?“ utrel si prsty o tričko. „Aha, no vysokú školu ste spomínali. Aj ja študujem. Vzdelávam sa doma. Sám.“

„A čo doma študuješ?“ vyfúkol som zo seba otázku a pozrel som sa na Žanetinho brata, ktorý si na balkóne zapaľoval ďalšiu cigaretu.

„Hviezdy. Horoskopy. Astrológiu a symbiózu znamení.“

„V Bratislave je málokedy vidieť hviezdy,“ zaujímal som sa ďalej preskakujúc sprosté poznámky, ktoré ma pálili v ústach ako slivovica, ktorú Žaneta prestala dolievať.

„Niekedy sa podarí. Nosím so sebou prenosný teleskop a keď sa naskytne príležitosť, rozložím ho a pozorujem. Ale hviezdy nie sú to, čomu sa prioritne venujem. Uprednostňujem horoskopy.“

„Aké horoskopy?“ pridal sa k nám Žanetin brat a kým sa posadil späť vedľa mňa, zhrnul som mu, o čom sme sa rozprávali počas jeho fajčiarskej pauzy. Vynechal som Borisovu záľubu v obdivovaní špiny z ucha.

„Ja na ne neverím,“ povedal Žanetin brat.

„Ani Žanetka neverila. Vidno, že ste súrodenci,“ natiahol sa k Žanete a pobozkal ju na líce. „A ty aké znamenie?“

Odpovedal som.

„Ojoj, s tebou by som si na pracovisku nerozumel. Naše znamenia nie sú vo vzájomnej symbióze. Sme silní bojovníci, ktorí si nenájdu spoločnú reč.“

„To je pravda,“ prisvedčil som. „Asi by tomu inak nebolo aj mimo pracoviska.“

Boris vykladal môj horoskop z každej strany, ktorá by ma mala zaujímať. Povaha. Zdravie. Šťastie. Láska. Predstieral som záujem a sýtosť z jednohubiek a on to vycítil. Zastavil výklad v kapitole o vzťahoch s inými horoskopmi a urazenie sa odišiel nadýchať vzduchu.

„Chalani, čo to robíte?“ napomenula nás Žaneta, keď sa za Borisom zabuchli balkónové dvere.

„Zoznamujeme sa s ním ako chcela,“ ohradil som sa.

„Veď hej. Ale ako sa to s ním rozprávate? Pripadám si  ako medzi retardovanými.“

„Prispôsobili sme sa,“ obhajoval nás Žanetin brat.

„Boris je inteligentný chlap. Neuťahujte si z neho. Skúste sa viac rozprávať o tom, čo ho baví.“

„Keby si lepšie počúvala a menej rozmýšľala nad tým, čím ho oklameš, neuniklo by ti, že som sa ho pýtal na astrológiu a horoskopy,“ protestoval som.

„Počula som ten tvoj záujem. Predstieral si to a posmieval si sa mu.“

Bránil som sa, že moje poďakovanie prepočula. Bránil som sa aj tým, že som s ním udržiaval diskusiu vyzdvihujúc jej prednosti – ako to chcela - , i keď sme sa rozprávali o bezhviezdnej oblohe, pomyselnej vojne znamení a teleskopoch. A bolo umením spojiť dokopy teleskop, oblohu a Žanetine prednosti.

„Môžem odísť domov?“

„Nie. Keď sa vráti, navečeriame sa.“

 

„Výborné,“ chváli som Žanetine kulinárske umenie. „Apropo, robíš teraz v inej reštike, či si z gastronómie odišla?“

„Žanetka potrebovala odpočinok od stereotypu,“ odpovedal za ňu Borisa s kuracím stehnom v ruke. „Ja som jej poradil, aby odišla z toho bordelu, kde mrhala talentom. Musí si utriediť myšlienky a prísť na to, ako rozbehnúť podnikanie. Hviezdy sú jej naklonené.“

„A to ju tie hviezdy platia?“ udržal som v sebe ston z kopanca do nohy pod stolom.

„Hviezdy jej momentálne prajú. I keď,“ ohlodával kostí a z misy uprostred stola si opäť rukou vzal ďalšie stehno, „i keď bol uplynulý týždeň pre nás kritický. Došlo medzi nami k nedorozumenie v oblasti rozvoja vzťahu. Preto sme rozoberali udalosti, ktoré sa nám prihodili v minulosti.“

Žaneta chápavo prikyvovala a neuvedomovala si ako hlúpo vyzerá, keď sa snaží Borisa presvedčiť, že porozumela, čo jej chcú hviezdy povedať. Parodovala seba samú a v niektorých momentoch sympatie k paródii prevyšovali sympatie k skutočnej Žanete.

„A z dlane by si mi vedel vyčítať, kedy  zomriem?“  nezdržal sa pri večeri Žanetin brat a roztvoril dlaň nad Borisovým plným tanierom. .

„Nie. Ja čítam hviezdy, nie špinavé paprče,“ odsunul mu ruku,  treskol kosti do taniera a so zvyškami ryže na brade nahnevane vyletel zo stola a buchol za sebou vchodovými dverami.

„Šiel čítať oblohu?“ zapáral Žanetin brat.

„Alebo rozpútať hviezdne vojny?“ pridal som sa.

„Alebo naštartovať malý a veľký voz,“ pokračoval Žanetin brat.

„Alebo sa pošmýkať na Mliečnej dráhe,“ nadväzoval som na reťaz posmeškov.

„Alebo hľadať neobjavenú planétu, na ktorú by sa vystrelil. Vystrelila by si sa s ním?“ mrkol na Žanetu jej brat. Žaneta potláčala smiech veľkými kusmi kompótových broskýň a pri poslednej poznámke o neobjavenej planéte sa nezdržala a vybuchla smiechom ako supernova.

„Zoznamovací večer skončil,“ usúdil Žanetin brat.

 

Ak sa ma raz  pouličný anketár spýtal, s kým som pešo prešiel najviac kilometrov po Bratislave, poviem mu meno Žanetinho brata. Z Petržalky do Ružinova sme to vzali cez Starý most a ulicami Starého mesta, do ktorých som ešte nezablúdil, a hodnotili sme Borisa.

„Zaujímavý chlapík. Čo na neho hovoríš?“

„Nič,“ zhodnotil som ho. „Pretvaroval sa a snažil sa zaujať vystrihnutými slovami z astrologických slovníkov, ktoré spájal do viet ako anonym. On je však ten typ, ktorý by sa pod anonym hrdo podpísal aj so súradnicami k jeho imaginárnemu observatóriu.“

„Chodil by si s ním?“

„Ani keby to bol veľký krok pre ľudstvo.“

Nevšimol som si, že Žanetin brat zastavil a opieral sa od smiechu o zábradlie. Kráčal som v domnení, že je vedľa mňa, som obmäkčil názor na Žanetinho fešáka. Boris nemusel byť zlý chlap, frajer, milenec. Ako však povedal, naše znamenia nie sú v symbióze - nevychádzali by sme ako kolegovia, priatelia a ak by som bol žena, tak by sa ma bál.

„Stále rozmýšľam, čo znamená tá symbióza. Počuť to z iných úst, vedel by som to hneď, ale pri Borisovi akoby všetko strácalo význam.“

„Počkaj na mňa,“ začul som spoza chrbta Žanetinho brata.

„Ty si ma nepočúval?“ spýtal som sa ho, keď ma dobehol.

„Ty si si nevšimol, že ideš sám?“

„Nie. Kde si bol?“

„Tam som sa kosil na tom, ako si Borisa trefne odpísal. Skočíme pozrieť ešte do baru?“

„Skočme radšej domov.“

 

13. Malos, esos muchachos

 

Zápis do prvého ročníka bol hektický a pripomínal odvod vojakov v dokumentárnych filmoch o prvej svetovej vojne. Študijné referentky mali v kopách papierov dlhoročný systém, ktorému rozumeli iba ony a ktorý bez emócií ochraňovali pred vírusom „ufrflaný nováčik“.  Nováčikov bolo v aule okolo tristo. Skupinky študentov, ktorí sa poznali zo strednej školy a jednotlivci ako ja, ktorí v  hunbuku zápisu nepoznali ani seba samých.  Skončilo to okolo jednej popoludní. Zavolal som mame, Žanetinmu bratovi a napokon Žanete.

„Máš čas?“

„Bála som sa, že sa hneváš,“ hovorila potichu. „Mrzí ma to, že ste si s Borisom nesadli.“

„Jeho by to malo mrzieť. Prídeš do mesta na kávu?“

„Už si oficiálne vysokoškolák?“

„Na papieri som,  pocitmi však prehrávam nad papierom.“

„To sa napraví, neboj. Príď ku mne. Vysmažila som dvadsať rezňov a nechcem ich všetky pojesť.“

Žanete chýbala práca v reštaurácii. Nerozprávala o tom, mrhanie jedlom hovorilo za ňu. Rezňov bolo naozaj dvadsať a nebolo to prvýkrát. Povedala, že si ešte neodvykla variť pre menej ako násobok desiatich.

„A čo s toľkým jedlom preboha robíš? Kde na to berieš prachy?“

Rozdávala to susedom a objasnila mi, že žena, ktorá nemá v jej veku rodinu, má veľa peňazí na vkladnej knižke. 

„Chcel som ti povedať, aby si nedala na môj názor,“ vrátil som sa opatrne k zoznámeniu s Borisom. „Nechodí so mnou a hlavné je,  že si rozumiete.“

„Rozumieme ako rozumieme. Navyberám si?“ postavila sa, mierne rozpažila ruky a obzerala sa.

„A ty to ťaháš s mojím bratom?“

„Ťahá ma do barov.“

„A do postele?“  Naložila mi ďalšiu porciu, z ktorej som ujedal zo slušnosti.

„Niekedy to padne vhod ako dobrý obed u teba.“

„Nepripúšťaj si ho príliš k sebe. Nemala  by som na neho kydať, ale isto ti doplo, že nie sme ideálni brat a sestra a má to svoju príčinu. A najesť sa príď kedykoľvek,“ snažila sa ma ochrániť a zároveň nakŕmiť.

Rozprávala mi o susede, ktorá býva nad ňou. Stali sa z nich kamarátky, ktoré sa verejnosti stránia. Hanbia sa. Obe si pripadajú menej výnimočné ako ich rovesníčky a obe majú vysoký apetít. Kamarátka bývajúca nad Žanetou si v izbe lepila na stenu plagáty Matta Damona, pospevovala si pesnička od Gladiátora a venovala sa vešteniu.

„Obklopuješ sa podivnými ľuďmi. Chlap ti je zdrogovaný z hviezd a nová kamarátka z miešania kariet,“ zhrnul som Žanetine okolie.

„Neveští  len z kariet,“ namietala Žaneta. „A všetko, čo  mi povedala o mne, bola pravda. Mal by si k nej zájsť.“

Nepotreboval som, aby mi ezoterické žieňa vykladalo kto som a veštenie som zavrhoval aj z dôvodu, že som mu neveril ako budúcnosti. Svojej budúcnosti. Každopádne som po prednáškach a brigádach chodieval Žanete pomáhať skonzumovať  jej neresť k vareniu. Niekedy sám, inokedy s jej bratom.  Zriedka sme skloňovali Borisovo meno a ak sa náhodou k tomu schyľovalo,  Žaneta začala rozprávať o článkoch zo ženských magazínoch, o kamarátke veštici, alebo o známych, ktorých dávno nevidela. Borisa pripomínali len týždenné horoskopy ich znamení pripnuté na chladničke magnetkou z Budapešti.

 

„Pred rokom som si predstavoval, ako bude vyzerať, keď si nájde chlapa,“ povedal som Žanetinmu bratovi raz, keď sme sa najedení vrátili od Žanety ku mne.  „Teraz, keď má chlapa, vzťah a zákaz pracovať, sa jej bojím viac, ako keď vystrájala na svadbe v Piešťanoch.“

„Myslíš si, že sa zbláznila?“

„Ty si jej brat. Mal by si to vedieť lepšie.“

„Vôbec sa v nej nevyznám,“ priznal si Žanetin brat.  „Buď sa pred nami hrá na novú osobnosť, alebo my schválne pochybujeme,  lebo ju chceme mať stále rovnakú.“

„Prikláňam sa k tomu za alebo. Chýba mi jej výbušnosť. Namiesto toho, si obhrýza nechty a začala počúvať Gladiátor.“

„Od koho to pochytila?“

„Od kamarátky. Veštici.“

„Od Rolling Stones prejsť na Gladiátor? Nie je to trestné?“  začudoval sa Žanetin brat zatvárajúc za sebou dvere do kúpeľne. Vrátil sa bez nálady na rozbor novej Žanety. Rozoberal plány na víkend. Zastavil som ho pri predstave o sobotňajšom popoludní. Mal som dohodnuté stretnutie cez esemesku. Znela hrubo, nepripúšťajúc odmietnutie, očakávajúc potvrdenie.

„Musíme sa stretnúť, zasran. V sobotu o druhej. Navrhni miesto. Je to súrne,“ prečítal som Žanetinmu bratovi správu z telefónu.

„Budete sa biť?“

„O tom nepísal, ale mám tušenie, čo mu nedáva spávať.“

„Zas si ho stretol?“ uhádol Žanetin brat aj bez indícií.

„Nedávno. V kníhkupectve. Mal v rukách otvorenú knihu a pozeral sa na mňa.“

„A ty si sa neudržal a prihovoril si sa mu.“

„Žmurkol na mňa, myslel som si, že sa mám prihovoriť.“

„Bol si diskrétny?“

„Nebozkával som ho. Bol s mamou.“

*

Prechádzal som sa na chodníku pred Lekárskou fakultou po menách, či prezývkach, absolventov a na MUDr. Peter som zašliapol ohorok z cigarety. Meškal a ja som rozmýšľal, ktorý z promovaných doktorov mi bude o pár rokov predpisovať antidepresíva, preháňadla alebo dávky ožarovania.   Zazrel som, keď som si predstavoval, ako asi vyzerá MUDr. Maggie. Chôdzu už nemal ako vojak, ale ako záchranca Gothem city. Vyholil si hlavu, okolo úst mu rástla brada a vyžarovalo z neho niečo, čo nútilo vyletovať zvieratá zo stromov popri chodníku. Zložil si slnečné okuliare a namiesto pozdravu ma potľapkal po pleci. Nebolo to príjemne. Nedalo sa vytušiť, čo to znamená. Jeho  imidž, kruhy pod očami a vyblednuté pery.

„Obtiahnuté tričko?“ spýtal som sa ho, keď ma prestal potľapkávať ako nepokojného psa.

„Nesadne mi?“

„Sadne,“ oklamal som ho.

„Pozývam ťa na kávu.“

„Tak povýšenecky?“

Do najbližšej kaviarne sa Dávid nepozeral pod nohy, po ľuďoch, ktorí prechádzali okolo a ani po mne. Pripadal som si divno. Ako prichytený pri hriechu. Vyfľusol žuvačku a nechaj ma vojsť do kaviarne prvého.

„Je to potrebné?“ spýtal som sa ho, keď odišla čašníčka od stola.

„Pýtaš sa, či je potrebné toto stretnutie?“ utvrdzoval sa,  či ma pochopil. „Je potrebné. Robíš mi nepríjemnosti.“

„Netváril si sa, že by ti to bolo nepríjemné. Kým ťa nechytila pod pazuchy mama a neťahala odo mňa preč. Čo vlastne chceš?“

„Aby si si konečne uvedomil, že sú isté hranice, ktoré prekračuješ a berieš všetko ako poondiatý,“ dopovedal a ja som tváril, že som to prirovnanie nepočul.

„Pozri, Dávid, nemám potrebu sa ti ospravedlňovať, ak sa mamička na teba hnevá za to, že som ťa pozdravil pri jogurtoch v Tescu alebo v kníhkupectve.“

„Poznáš slovo diskrétnosť?“ prekričal ma a ja som nedopovedal,  „nemôžeš sa len tak so mnou pustiť do reči a osloviť ma pred mamou, ktorá ťa nevedela zaradiť. Musel som si vymýšľať, že si kamarát z dovolenky, na ktorej sme boli s ex manželkou. A ona stále rýpala. Tušila, že nehovorím pravdu. Musíme s tým prestať. Pochop, že je medzi nami badateľný vekový rozdiel.“ Hovoril nahnevane, ale potichu, aby trápenie, ktoré som mu spôsobil, nezačula zívajúca čašníčka.

„Neviem, čo odo mňa chceš. Nafukuješ obyčajné a slušné pozdravy do vymysleného sprisahania proti tebe. Si paranoidný, ale ja som ti v podstate veľmi vďačný,“ odsunul som prázdnu šálku od seba.

„Vyzeráš dobre. Pribral si. Zmužnel si na rukách. Začal si cvičiť?“ chválil ma s posmešným podtónom a mávol na obsluhu, aby priniesla účet. Odhodil predo mňa drobné, ako keby ma z vyplácal z rozpadu kamarátstva a spýtal sa ma, či ešte niekam pôjdeme. A mne z toho chodenia a dôjdenia niekam bolo na figu. Stále som niekam chodil, a keď som nechodil ja, chodili ostatní. K rodičom. K priateľom K milencom. K terapeutom. Do múzea. Do kostola. Do pekla. Ťarbavo som sa postavil a šiel som. Niekam, posledný krát s Dávidom, ktorý si ma potreboval odfajknúť v zozname vybavených vecí.

 

V Medickej záhrade pobehovali deti okolo fontány a jedno z nich sa pristavilo pri nás. Sedeli sme na lavičke a chlapec s modrými očami nahrabal hrsť drobných kameňov zo zeme, hodil ich po nás a ušiel.

„Prečo sa tak hlúpo tváriš? To nič nepovieš?“

„Ktoré zo slov behajúcich mi po rozume, by si chcel počuť?“ usmial som sa na neho.

„Usmievaš sa ako debil.“

„Lepšie usmievať sa ako správať sa.“

„Čo tým myslíš? A prečo si mi povedal, že si mi vďačný?“ vrátil sa k vďake, ktorá nerozvinutá zostala visieť nad stolom v kaviarni.

„Bez ohľadu na to, ako to dopadlo, malo to zmyslel. Ako sme sa spoznali, ako sme sa stretávali, ako si ma ukrýval v skrini a ako som ja vyšiel z vlastnej ulity.“ Bol som všeobecný ako zákon schválnosti. Nechcel som, aby vedel, čo ma pri ňom, na ňom a s ním tešilo a že som rodičom povedal pravdu o sebe. Bola to aj jeho zásluha. Rozvíril vo mne endorfín, ktorý mi nekládol opatrnosť pod nohy a tak som preskočil mnoho rokov, počas ktorých by som bol sám sebou  kilometre od mamy a otca.

„Teba trápi, že som to ukončil?“

„Nebuď smiešny. Trápilo by ma, keby si na nič pekné s tebou nespomeniem.“

Nadvihol sklonenú hlavu, akoby práve počul najlepšiu pochvalu v živote a obzeral sa, či to mohli počuť aj iní. Zrakom sa zastavil na cirka dvadsaťročných chalanoch, ktorí si s dievčaťom na trávniku hádzali frisbee.

„Dobrý materiál, však?“ drgol som ho do lakťa, keď som pozoroval, ako sa zalizuje.

„Čo? Áno. Bolo veľa toho,“ odkašľal si a popravil si nohavice. „Kde sme to vlastne skončili?“

„V kaviarni. Pred hodinou. Mal by si ísť.“

„Ty nepôjdeš?“

„Pre zmenu zostanem.“

Kráčal rovnako teatrálne ako na chodníku pred Lekárskou fakultou. Hľadel som za ním, kým sa nezmenšil do veľkostí jedného z mnohých v záhrade. Pre mňa neznámych. Zanechávajúc za sebou stopy v štrku, na trávnikoch, v spomienkach ostatných, pre ktorých voľakedy existovali. Ako ja pre Dávida.

„Pridáš sa k nám?“ skláňalo sa predo mnou dievča po frisbee disknazemi.

„Aké sú pravidlá?“

„Hádžeš a chytáš.“

„To zvládnem.“

*

V električke smerom do Ružinova som prstom obťahoval grafity podpis na zadnom okne vagóna a do telefónu upokojoval mamu, že ma mesiac po zápise zo školy nevyhodili.

„Veď sme ešte poriadne nezačali, prečo by ma mali vyhadzovať?“

„Odkiaľ to mám vedieť? Neohlásiš sa, nič o tebe nevieme. Inak sme živí a zdraví a ty?“

„Zahral som si frisbee hru s partiou študentov v Medickej záhrade a predtým som sa stretol s Dávidom. Pamätáš si ho?“

Počul som ako preglgla. Čakala, že budem pokračovať a rozrečním sa bez potvrdenia, že si pamätá. Čakal som aj ja. Kým doznie škripot zatáčajúcej električky a kým mamu omrzí ticho v telefóne.

„A čo chcel?“

Povedal som jej, čo sa stalo a ona bola nakoniec rada, že sme všetci živí a zdraví a môžeme si to zavolať a ešte radšej, že ma Dávid nechce viac vidieť. Poznala ho z môjho rozprávania a aj z toho mála si o Dávidovi vytvorila mienku ako o nezodpovednom chlapovi – niktošovi.

„Hlavne sa uč,“ prízvukovala mi, chvála bohu, nevidiac ako som prevracal očami. „So starou mamou sme boli u doktora a neuveríš, kto ťa pozdravuje.“

„Skús a uverím alebo ti zložím telefón.“

„Spolužiačka zo strednej školy. Zabudla som jej meno, ale je to veľmi pekné dievča. Učili ste sa spolu na maturity. Také živé. Hovorila, že sa presťahovala tiež do Bratislavy a hľadá si tam prácu. Vypýtala si na teba číslo. Dala som jej ho.“

 „Čo s tebou, keď si jej ho dala,“ odpovedal som skôr rozčarovane. „Snáď zabudne, že mi chcela zavolať.“

„Nebuď odporný,“ zahriakla ma a na jeden dych dodala: „Volám ti aj preto, že ťa prídeme pozrieť so starou mamou.“

„Kedy a prečo?“

„O týždeň. Na víkend. Máme pre teba prekvapenie,“ vzápätí sa opravila, „ stará mama má pre teba prekvapenie, s ktorým nesúhlasím. Ani otec.“

 „Mama, vieš, že nemám rád prekvapenia,“ vydieral som ju.

„Ani ja, ale zvykli sme si na tie tvoje.“

*

V garsónke sa medzičasom Žanetin brat zabával so sestrou na príhodách z detstva.

„Boris odišiel s rodičmi na víkend. Prišla som asi pred hodinou. Doniesla som večeru, len sme s ňou čakali na teba. S otvoreným vínom, ak ti to nevadí,“ vyhŕkla na mňa hneď z príchodu Žaneta.

„Ako to dopadlo? Bili ste sa?“ spýtal sa Žanetin brat.

„Bol nahnevaný. Nemám mu už nikdy volať, lebo sa nedovolám a nemám mnoho iného nikdy, ktoré som nepočúval.“

„Ach vy chlapi, vystrájate ako ženské. To vaše vytočené nikdy. Byť vami, tak sa na chlapov vykašlem a nájdem si poriadnu babu. Čo z vás bude o pár rokov? Záťaž sociálneho systému?“ zafilozofovala Žaneta a z nechtu na palci si začala zoškrabovať červený lak.

Myšlienku o záťaži systému sme bez povšimnutia nechali plávať vo vzduchu. Nestála za zamyslenie a nebola originálna, keďže sme boli obaja – ja a Žanetin brat – presvedčení, že jej autorom je Boris.

„Bol aspoň slušný?“ pretrhol ticho Žanetin brat.

„Bol rýchly. Vopchal to všetko do dvoch viet, vypýtal účet, zalizoval sa nad chalanmi v záhrade a odišiel. Dávno som si domyslel, že sa mu nemám pripomínať. Som rád, že mi to potvrdil. Ako sa poznám, v slabej chvíli by som mu zavolal a doprosoval sa.“

„Aspoň vidím, že som mala dobrý odhad. Nepáčil sa mi a ty si ma nepočúval. Poďme sa najesť,“ ukázala Žaneta k dózam s jedlom, ktoré priniesla. „Navrhujem, aby sme potom vyrazili von. Zoberiete ma do toho svojho podniku, vytancujete ma a ráno budeme zaspávať  s vymytým  mozgom.“

 

A|E

 

Ahoj Eckhart,

Na úvod mi dovoľ prejaviť sympatie k tomu, že si uprednostnil klasickú poštu pred emailom a internetom, ktorý urýchľuje nielen komunikáciu, ale zrejme aj otáčanie zemegule. Je to zvláštny pocit držať list, ktorý neprechádzal virtuálnymi kanálmi a nezanechal po sebe stopu, ktorá sa nedá spáliť – tak som sa teraz nad tým zamyslel. A ďalej budem improvizovať a písať o tom, čo mi napadne cestou na koniec stránky, stránok.

V liste si sa ma  pýtal, či stále nosím masku mizantropa, s akou si ma videl odchádzať zo Švédska pred takmer dvomi rokmi. Nie, z polovice áno. Je pravdou, že žiť, snívať a milovať sa s ľuďmi je zábavnejšie ako nimi opovrhovať. Niektorí majú humorné prezývky, iní zmysel pre humor, empatiu, či spravodlivosť, alebo všetko dokopy.  Pár z nich sa mi zarylo do bežných dní a ja by som dal za nich do ohňa aj posledného člena rodiny. Je však pravdou aj to, že niektorí sa objavia ako alergická reakcia na zlé skutky z minulosti a vzbudia v tebe nutkanie uchrániť pred nimi okolitý svet. Na to som však mladý. Nepoznám celý svet a ani seba samého natoľko, aby som sa stal hrdinom svojej doby.

Zoznámil som sa však so Žanetou, jej bratom a spolužiakmi z vysokej školy. Vlastne som ti ani nedal vedieť, že som svoj Štokholm našiel v Bratislave. Po zaradení sa do pracovného procesu – pomocná sila v kuchyni v bratislavskej reštaurácii – som z neho utiekol na vysokú školu a práve teraz píšem list na otvorených skriptách. Študujem, popritom málo pracujem a nanajvýš päť dní do mesiaca s obľubou prepadávam samote. Vtedy čítam knihy, v ktorých sa mi znepáčia postavy v predných líniách a knihu dočítam len kvôli nejakému vedľajšiemu „pakovi“.  Možno je tým, že sa v ňom, v nich nachádzam. V šašoch, ktorí zľahčujú vážnosť života a mimo manéž – v riadkoch, ktoré sa o nich nepíšu – sa prezliekajú do kostýmov, v ktorých nechcú byť spoznaní. Nie, nemyslí si, že sa pretvarujem, len si zatiaľ nedovolím zaťažovať kamarátov sklamaniami, či zlyhaniami. Uspávam ich v sebe počas oných piatich dni samoty. Otázkou zostáva, čo urobím, keď sa doterajšie a budúce uspaté nezdary prebudia. No, nech to dopadne akokoľvek, posledné dva mesiace sa zobúdzam na matraci v byte, ktorý mi kúpila stará mama. Navštívila ma s rodičmi začiatkom októbra s prekvapením, s rodičmi a s realitným agentom. Všetko sa to zomlelo rýchlo. Obhliadky, zmluvy, prevody, sťahovanie a ustráchaná mama, ktorá sa obáva, že po starej mame zdedí aj demenciu. Starej mame to však myslí lepšie a lepšie. Cestuje s kamarátkami po Európe, otca učí angličtinu, pred televízorom cvičí Pilates podľa devedečiek, po večeroch s mamou diskutuje o reinkarnácii a iných duchovných veciach a vnukom kupuje byty. Vybral som si dvojizbový byt na okraji Starého mesta. Dúfam, že po skúškach ho začnem postupne prispôsobovať svojím predstavám, ktoré kreslím na štvorčekový papier alebo na voľných miestach v skriptách.

Boli to naozaj príjemné dva roky v hlavnom meste. V podstate - vlastne aj bez nej – nemôžem nikomu nič vyčítať, sťažovať sa, alebo ťahať niekoho do mojich vnútorných problémov. Však sú zatiaľ len vnútorné, preto ti o nich napíšem až vtedy, keď vylezú na povrch.
Želám všetko dobré.

A

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zaraď článok do kategórie: