RECENZIA: Jánošíci s těžkou hlavou - Mýty a realita Slovenska očami českého reportéra

Proč proslulý národní hrdina Juraj Jánošík nikdy neochutnal pravé slovenské halušky? Proč je z Košic blíž do Prahy než do Bratislavy? Kolik salaší přežívá v horách na prahu nového století? A proč euro kazí servírkám postavu?

Je super, že Jánošíci s těžkou hlavou - táto nová kniha o Slovensku a Slovákoch patrí medzi najpredávanejšie knihy v ČR. Už to samo o sebe je veľká vec. Ale to, že Čech napíše knihu o Slovákoch a o Slovensku, tak to dáva tušiť že bude o čom písať, že niekde isto vzplanú vášne, a že to určite vzbudí množstvo kontroverzných reakcií.

Niektorí horkokrvní a prostoduchejší jedinci už len z tej samotnej informácie, "drzosti autora", písať o nás, už teraz napochytre vstávajú, zapínajú opasky  a brúsia si valašky. Či dnes skôr klávesnice a googlujú, kto to ten Smatana vlastne je.
Nech to je ako chce, všetci si sadnite, uvoľnite sa, túto knižku som celú prečítal, a v tejto recenzii vám prezradím, či za niečo stojí alebo či budeme tiahnuť do boja.

 
Autor knihy, Ľubomír Smatana, narodený 1967 v Snine, a od detstva žijúci v Čechách, je spravodaj Českého rozhlasu, pôsobil v rôznych kútoch sveta a od roku 2006 je na Slovensku.
Za tie 4 roky spravil množstvo reportáží so zaujímavými luďmi, preliezol čo sa dalo, a teraz z toho všetkého spravil knižku, o nás, Slovákoch.

Vydavateľ knihu označuje ako prvý seriózny prierez života na Slovensku od dôb cestopisov Boženy Němcovej. Čo je označenie povedzme si, dosť trúfalé, a tak sa poďme pozrieť, čo sa z toho naplnilo.

Ako som písal, knižku som celú prečítal. A číta sa veľmi vďačne.
Vidno, že autor je reportér, kapitoly sú zaujímavé, pútavo napísané, majú reportážneho ducha, a celá knižka sa dá prečítať na "jeden záťah".
Čo sa týka obsahu, na SomvPrahe.sk už niekto stihol napísať zdrvujúcu kritiku, a to bez toho aby knihu čítal, len z toho že niečo počul. Čo je dosť trúfalé. ;-)
 

Za seba môžem povedať, že nielen, že s tým, čo tam autor píše nemám problém, ale dokonca s tým z veľkej miery súhlasím. Veľa vecí je tam na zamyslenie, sú tam veci pre mňa nové, zaujímavé, a
celkovo ale z textu cítiť, že autor si dal na texte a jeho vyznení veľmi záležať, a svoje názory často dopĺňa overenými údajmi a štatistikami. Napr. keď vyvracia mýtus o tom, že najviac v Tatrách umierajú Česi :) ale aj napr pri tvrdeniach, že Jánošík nikdy nejedol halušky, alebo že Slota je národniar. Ono, u toho Slotu bolo vtipné sa dozvedieť, že za socíku emigroval do Rakúska, ale po 4 dňoch ho poslali späť (vrátil sa), lebo tam vykrádal autá a obchody. Fakt neskutočné. Nenadarmo v knihe autor doporučuje ho namiesto národniar volať sprostý opilec.

Inak čo kvitujem, a z textu stále vidno, že autor sa nad vecami zamýšla, čo tam píše nie sú veci ktoré by si vycucal z prstu, ale podkladá ich faktami a zážitkami zo svojich reportáží.
Apropo, reportáže. Kto z nás bol na Luníku 9, v Žehre, na rôznych miestach, kam sa normálny človek neodváži. Aj vďaka tomu je veľa informácií v knihe zaujímavých, napr. že už v spomínanej Žehre je oficiálne zamestnaný 1 človek. A takýchto vychytávok, či pikošiek, na dokreslenie tých ktorých faktov, a názorov, je v knihe plno.
Celkovo, autor z tých 4 rokov chodenia po reportážach po celom Slovensku, ho pozná oveľa lepšie ako ja, a tak ja veľa informácií kvitujem a rešpektujem, pretože som o nich nemal ani páru, a v jeho podaní sa mi páčia.
 
Ľubove(nech nepíšem stále autorove) názory a úvahy okrem pikošiek dopĺňajú rozhovory so zaujímavými ľuďmi, bežnými obyvateľmi zabudnutých dedín, rómskych vajdov, či politikov a ich prisluhovačov.
Čítať tie rôzne doplňujúce príbehy je až napínavé, ako sledovať nejaký dobrodružný dokument. Napr. s odstupom času pohľad na kauzu Hedvigy Malinovej, čo dakedy prežíval skoro každý.

Rôzne témy, o ktorých sa v knihe píše, autor porovnáva s tým ako to je v ČR, a zamýšla sa čo je lepšie, alebo na základe čoho vznikli tie ktoré rozdiely medzi nami. Nebojí sa povedať, že to či ono máme naimportované od Čechov (napr. turistiku, vodáctvo), a kto chce, si z toho spraví kamienok do mozaiky.

No a čo sa týka názoru na Slovákov? Kniha je napísaná citlivo a veľmi pozitívne a vidno že p. Smatana má Slovensko a Slovákov rád. Čo mu zas ale nebráni poukázať na nezmysly, a divné veci, a zamýšlať sa nad rôznymi témami. Rovnako podobne ale kritizuje aj do vlastných radov, nevyvyšuje žiaden národ alebo nehovorí čo je lepšie.

Naozaj sa mi páči tón a spôsob nazerania aký autor má. Veľmi pekne sú opísané Košice aj Bratislava, ktorá tak ako na mňa, aj na autora pôsobí akosi prímorsky. Ďalšia pikoška čo som sa dozvedel v kapitole o našich mestách je, že vraj že v Bratislave nemáme nikde smerové tabule na Budapešť. Iba na Gyor.  Haluz.

Celkovo čítanie tejto knižky je také príjemné zamyslenie sa nad históriou a súčasnosťou Slovenska, rozdielov medzi Slovákmi a Čechmi, Slovákmi a Maďarmi, Rómami, a to celé podložené množstvom názorov, príbehov a faktov.

Pre veľa ľudí niektoré veci môžu pôsobiť kontroverzne, napr. názory na slovenské pivo. Príjemná bola v tomto kontexte nostalgická spomienka na Mamuta.
Zaujímavá úvaha bola aj o takmer žiadnom smútku za slovenskou korunou, a tešenie sa z eura. Z dôvodu, že k Slovenskej korune sme nemali čas si vybudovať nejaký vzťah, a tak za ňou ani nikto nesmúti.
Kapitoly o Masarykovi a Štefánikovi sú fajn, ale mi chýbalo, že toho nebolo viac a podrobnejšie. Inak k spomínanej soche Štefánika, minulú sobotu to nábrežie a celú štvrť EUROVEA oficiálne sprístupnili, a je to tam veľmi pekné. Odporúčam sa ísť pozrieť.

Kapitolu o vzniku Mečiara a jeho kultu , to som si naozaj vychutnal, pripomenulo mi to spústu spomienok na 90-te roky, Pištanka, Klimáčka, GuNaGu. Snáď len na babky demokratky autor zabudol, resp. o nich možno nevedel. To ale k Hlavohruďovi taktiež neodmyslitelne patrí. Ďalšia skvelá vec je rozbor Fica a štýlu jeho politiky.  Z Prahy slovenskú politiku sledujem len úkosom, a toto mi pomohlo pochopiť, prečo je tento populista na Slovensku taký obľúbený.
Vidno že autor, čo sa v politike pohybuje, a chodí aj po kuloároch, má spústu ďalších informácií, a vie si z toho poskladať správne info.

Snáď jediná z vecí, kde by som s autorom nesúhlasil, je pasáž o štátnom jazyku.Aj keď jeho názor beriem skôr ako pich do osieho hniezda :) 
Zmysel jazykového zákona osobne vidím iba v tom, že má zmysel mať určité stanovené kritéria na úroveň ovládania štátneho jazyka napríklad pre prácu v štátnej službe, či už na štátnej, alebo regionálnej úrovni. Taktiež vidím ako zmysluplné, pokiaľ bude obecný rozhlas hlásiť okrem menšinového aj povinne v štátnom jazyku. V akom poradí mi to je jedno, ide mi o to, že ak by bola v danej dedine aj ked len jedna osoba, ktorá nepatrí k menšine, a môže to byť niekto kto len prechádza, alebo je na návšteve, tak by mal mať právo rozumieť, čo obecný rozhlas hlási. Z tohoto pohľadu si myslím, že každý občan by mal aktívne ovládať štátny jazyk, nikdy nevie kedy ho môže potrebovať. Inak by som nič viac neriešil a zbytočne nepolarizoval spoločnosť.
Pekné je aj vedieť, že najväčšími podporovateľmi slovenského jazyka ergo literatúry sú Koloman Kertész Bagala a Lászlo Szigeti.

Čo ma pri čítaní trocha zamrzelo, že priama reč ľudí zo Slovenska, bola preložená. Prišlo mi to dosť neprirodzené, a pokiaľ by bolo na mne, neprekladal by som to, a nechal to autentickejšie.

Inak, čo by mohlo byť zaujímavé, je zistiť, či my ,čo žijeme v Prahe, v Českej republike, či takúto knihu vnímame výraznejšie inak ako napr. Slováci na Slovensku, alebo tam rozdiely nie sú. Čo myslíte?
 

Inak, cítim to tak, že rozdelením sa skutočne vzťahy medzi obama národmi upokojili. My nemáme sa už na koho vyhovárať, vládneme si sami, a vzťahy s Českom sú podľa mňa teraz na extrémne dobrej úrovni. Cítiť obojstranný rešpekt, nikto nemá potrebu sa do nikoho navážať, nikoho znevažovať.

Niečo také som chcel napísať už keď vyšla špeciálna téma Slováci verzus Česi v ČiliChili (tlačené číslo bolo pred 3 mesiacmi, ale na internete to môžte nájsť tu: http://www.cilichili.cz/temata/?month=leden2010) Je to výborne napísané, objektívne, profesionálne, pozitívne. Až ma to prekvailo. Nie som si totiž istý, či by sme boli my Slováci schopní napísať takto nezaujatý článok. No a táto Ľubova kniha tento nezaujatý, a zároveň pozitívny prístup posúva ešte ďalej. Aj keď nemusím s niečím súhlasiť, bola to pre mňa proste radosť čítať a rozhodne cítim, že autor sa to snažil napísať maximálne objektívne.

V rámci zbližovania národov ešte na záver upozorním na reštauráciu U Jánošíkovej Češky :) ktora mi v tomto kontexte pride nanajvys vhodna

Ešte pre tých horkorvných, ktorí hneď vzbĺknu ak o nich má niekto písať. Veľmi pekne to na prebale knihy napísala Magda Vašáryová. Sebavedomý je len  ten človek, ktorí sa zaujíma ako ho hodnotia druhí, a sebavedomý ten národ, ktorý rád nazrie do zrkadla, ktoré mu nastavia iní.

Za seba vám všetkým môžem túto knižku doporučiť, sám som ju už kúpil ako darček viacerým ľuďom.