Hej zabúdame. Zabúdame
na to meno pravdou slávne.
Na to, kto za nás bojoval
a národ svoj miloval.
Hej zabúdate, zabúdate,
veľké v mysli máte hate.
Kto vám reč a znak daroval
a kto národ miloval.
Hej zabúdajú, zabúdajú,
koho blahom polievajú,
Kto ich láskou privinul
a kto zradu na nich kul.
Zabudnutý v kale prachu,
utláčaný v pote strachu,
prázdny a slepý otrok,
hluchý sťa prázdny potok.
To bol údel vekov dávnych...
Krvou vrytých okov slávnych,
keď neznámy pojem bola sloboda,
keď všade sa cerila hnusná poroba.
No a záblesk z chladu okov
väznený zlobou zákerných sokov
vystúpil na svet i takto riekol:
Hľa - tento národ dlho sa vliekol.
Nič nebude ako prv,
už nepotečie nevedomosti našej krv.
My boli sme a budeme národ!
Dosť bolo studených a zákerných
mrákot.
Keď trpel národ, trpel s ním,
keď do jazyka vtĺkli klin,
i vtedy, keď nás netvor dlávil,
i vtedy hrdosť ľuďom pravil.
A preto nezabudnime na toho,
kto už je preč,
lebo on nám dal to najcennejšie,
dal nám slovenskú reč.
On zaslúži si viac ocenení
ako zapadnúť prachom zapomnení.
I keď stavať budete minulosti múr,
on je otec národa, v mysli večný
Ľudovít Štúr.
